You are the one - 1.

5. january 2013 at 13:51 | Pattie&Nicole |  You Are The One



Ahoj, som Ellie Degreave. Belgičanka, ktorá ma mamku Slovenku a žije v Belgicku. Bývam v meste menom Antwerpen. Môj otec je herec, známi v celom Belgicku. Mamina je ocinova manažérka. Moja najlepšia kamarátka sa volá Trish Benoot. Poznáme sa už od škôlky a ona jediná dokáže znášať moje výstrelky a moju šialenosť. Patrím medzi nižších ľudí, okolo 165 centimetrov. Prvé čo si na mne všimnete sú moje nebíčkovo modré oči, a tmavé prstence vlasov okolo hlavy. Postavu mám síce nízku, no chudú, vyšportovanú z futbalu. Na mojich nohách najčastejšie uvidíte tenisky, alebo inú plochú obuv. No zato obľubujem dokonalé oblečenie, obchody a plný šatník. No ale o mne potom neskôr, pretože máme návštevu, ocinovho kolegu, jeho manželku a ich deti, medzi ktoré patrí aj Ian Thomas, vlastným menom Hoelen. Aj keď sú u nás skoro stále, skoro vôbec ho nepoznám. Okej tak ja letím.


Zletela som dole schodmi potom ako po mne otec už tretí krát skričal.
,,Už idem, už idem, už idem!" znela som mierne naštvane, pretože ma rodinné večeri tohto typu príliš nebavili. Vždy som len sedela v obývačke a priblblo sa vyškierala a odpovedala na vopred pripravené otázky.
,,Dobrý večer!" milo som pozdravila po mojom elegantnom zo šupe zo schodov, ktorý takmer skončil pádom.
Dospelý ma odzdravili a "deti" zamrmlali niečo na pozdrav.
,,Ospravedlňte prosím vás Ellie, v poslednej dobe dosť často mešká a je nesústredená." uviedla na správnu mieru moja milovaná mamička pred každým členom rodiny Hoelen.
,,Áno mami, aj ja ťa ľúbim!" zašepkala som temer nečujne. Nechcela som sa hádať ale tú uštipačnú poznámku na moju osobu si mama mohla jednoducho odpustiť.
,,Tak by sme sa hádam mohli presunúť k jedálnemu stolu." usmiala sa na našu ctenú návštevu moja mama.
,,Och samozrejme." odpovedala paní Hoelen. Neostávalo mi nič iné ako nasledovať dav. Usadila som sa na mojom obvyklom mieste, ktoré bolo oproti oknu. Na parapetnej doske bola položená biela Orchidea, ktorú som neraz hypnotizovala mojím pohľadom. A práve dnes tomu nebolo inak.
,,Dovolíš?" oslovil ma tuším Jack. Veľmi si ich mená nepamätám ak mám byť úprimná.
Prisunula som sa bližšie k stolu aby mohol chlapec prejsť. Neznášam tento úzky priestor v našej jedálni. Dom ako svet a jedáleň malá.
Ako hlavný chod sa podávali steaky. Fakt originálne.
,,Kto varil?" spýtal sa pán Hoelen.
,,Ja!" hrdo prehlásil otec. Ja byť na jeho mieste moc sa tým nechválim. Steaky už zvládne aj náš pes.
Niekde zo stredu stola sa ozvalo menšie uchechtnutie.
,,Je niečo niekomu vtipné?" ozval sa so zvýšeným tónom otec. Nikto sa však neozval. Aké prekvapenie. Vždy keď dôjde na lámanie chlebu všetci zrazu mlčia.
Po večeri sme sa všetci naskladali ako Tetris do našej obývačky. Ako vždy sa mi ušiel vyhrievaný flek na zemi vedľa nášho krbu.
,,Tak Ellie," oslovila ma paní Hoelen. Až teraz mi došlo aké majú divné priezvisko. ,,ako sa ti darí v škole?" spýtala sa ma. Prvotný šok vystriedala zlosť. Zas téma škola. Nič originálnejšie tí dospeláci v repertoári nemajú? Musela som svoju zlosť skryť pod ten najdokonalejší úsmev. Otec by ma zabil keby som teraz náhodou vybuchla ako sopka na Islande.
,,Všetko v maximálnom poriadku." milo som sa usmiala. Nebudem jej tu predsa rozprávať o tom ako by som najradšej zabila môjho matematikára, pochovala moju angličtinárku a podobne.
,,A čo futbal?" do debaty sa primiešal pán Hoelen.
No konečne téma, na ktorú si s radosťou pokecám.
,,Vymenili nám trénera ale myslím, že bude táto sezóna ešte lepšia ako tá minula." s nadšením v hlase som prehlásila. Ocko sa na mňa usmial, pretože si uvedomil, že konečne po dlhej dobe nehovorím falošne ale myslím svoje slová úplne vážne.
Asi pol hodinu sa so mnou rozprávali o futbale a potom si ma konečne prestali všímať. Mala som chuť zatancovať si tam oslavný tanec ale prišlo mi to trošku strelené a na túto príležitosť nevkusné.
Ak by som vás mala uviesť do obrazu tak prebiehali typické dospelácke reči v znamení peniaze, práca, peniaze, kšefty, rodina a zas len peniaze. Zvyšok, teda mi "deti", sme sa buď rozprávali alebo len čumeli do stropu, čo v mojom prípade je skôr tá druhá varianta správna.
,,Ospravedlňte ma," postavila som sa zo zeme a uhladila som si sukňu ,,idem sa prejsť na čerstvý vzduch." dodala som.
Mama prikývla a paní Hoelen ma požiadala by som vzala so sebou aj Lauru a trochu sa s ňou pohrala. Ponuku som musela prijať, ostávalo mi aj niečo iné? Poviem nie a mama na mňa zazrie tak škaredo, že ma jej pohľad prepáli.
Vzala som Lauru von na záhradu a sadla som si s ňou na hojdačku. Možno by bolo efektívnejšie vziať ju na pieskovisko ale úprimne sa mi nechcelo špiniť a hrabať sa v piesku ako krtko v hline.
Po pol hodine únavného bľabotania o ničom som to vzdala a vrátila som sa aj s Laurou dnu.
,,Práve včas." povedala mama. Zo začiatku mi to nedocvaklo ale ako náhle som si uvedomila, že sú všetci už poobúvaný a poobliekaný som pochopila.
Milo som sa rozlúčila a nadšene som vybehla do svojej izby.
,,Konečne!" tresla som dvermi a zvalila som sa na posteľ.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama